Kráčajúc ulicami, ochutnávala som čerešňu
za čerešňou. Čerešne na dostupných halúzkach, skoré aj neskoré, veľké srdcovky aj drobné kyselkavé. Som vysoká, ale tie najkrajšie čerešne boli ešte vyššie. Hovorím si, nevadí, príde niekto s rebríkom a pekne ich pooberá. A zrazu, keď som to nečakala, som mala čerešní plné dlane. A pod ďalším stromom zas. Sladká chuť v ústach a poznanie, že najlepšie chutia rovno zo stromu. Najlepšie chutia vtedy, keď to nečakáme, keď nič nepýtame, keď sa nedožadujeme. Keď to pustíme, vtedy k nám niečo príde. A tak, s čerešňamiza uchom som bola zrazu sama sebou, bez tak doteraz potrebnej masky a bez všetkých tých rolí, ktoré hrám v živote rovnako, ako iní ľudia a za ktoré si zaslúžime priam Oscara. S čerešňami za uchom som bola to obyčajné dievča, ktoré konečne počúva v sebe ten hukot rieky, ktorá udáva jeho životu ten prirodzený smer. Uvedomila som si, že nastal čas správať sa k sebe pravdivo. Pretože ak žijem v súlade s vnútornou pravdou, som pravdivá ku všetkým naokolo.